Vyvrcholenie opäť neprichádza
Na stole pokojne ležala otvorená fľaša červeného vína. Z hrdla fľaše pomaly kvapkali zvyšky tekutiny, ktorá sa už pred časom rozliala na obrus, kde vytvorila sýtočervenú škvrnu. Sedel som len kúsok vedľa. Kreslo bolo v obývačke umiestnené tak nešťastne, že aj ten najenergickejší pohyb by nestačil na dočiahnutie padajúcej fľaše. Kreslo bolo totiž hlboké a vstávať z neho bolo pre mňa náročné. Preto sa často stávalo, že som v kresle večer zostal spať.
Tento večer nemal byť iný. Kreslo nebolo natoľko pohodlné, že by sa mi spánok v ňom páčil, ale nebolo ani natoľko nepohodlné, že by mi to stálo za tú námahu dvíhať sa z neho skôr ako ráno. Preto ma prevrhnutá fľaša na konferenčnom stolíku predo mnou až tak veľmi netrápi. Veď je to len bezvýznamná udalosť v porovnaní s náročným sústredením potrebným na premiestnenie môjho značne hmotného tela.
Fľašu už teda nechám tak, nech si kvapká. Víno z nej aj tak nestálo za veľa. Čo sa ale stalo s pohárom, ktorý, ak si dobre spomínam, ešte pred chvíľou stál vedľa neprevrhnutej fľaše? Znamená to, že ho nevidím na konferenčnom stolíku, predzvesť nepríjemností pri zajtrajšom vstávaní z kresla? Predsa len, nemám pri sebe žiadne papuče. Mohlo by dôjsť k problému pri kontakte mojich nôh s črepinami na zemi. Po chvíli zvažovania možností, som sa rozhodol. Budem sa musieť skúsiť nadvihnúť z kresla. Nie úplne, iba trocha, aby som mal možnosť uvidieť na dlážku a odhadnúť mieru nebezpečenstva a rozsah možných budúcich škôd.
Zapieram sa rukami o operadlá kresla. Cítim prenikanie čerstvého vzduchu pod zadnicu. Cútim ako sa zadnica pomaly a neisto odlepuje od matraca. Môj zorný uhoľ pohľadu sa mierne mení a už vidím vrchné časti nôh konferenčného stolíka. Na okraji obývačky, oproti miestu kde sedím, zbadám podlahu! Tak predsa! Dokážem to! Stále sa hýbem vyššie a vyššie. Už som možno desať centimetrov nad matracom, keď sa už po niekoľký krát pokúšam zapriahnuť do práce nohy. Tie si ale zasa dávajú načas. Nehýbu sa. Svaly na nohách zostávajú ochabnuté a ruky už to dlho nevydržia! Ešte raz sa pokúšam o pohyb nohami, ale stále žiadna reakcia. V tom sa stane očakávané a zároveň obávané. Najprv ľavá a následne pravá ruka vypovedajú poslušnosť a moja zadnica z veľkým rachotom padá do hĺbky mäkkého kresla. Tento krát sa budem musieť zmieriť s tým, že moje sily už na úlohu nestačili. Zostávam v kresle a snažím sa nemyslieť na neúspech a na spúšť, ktorú pravdepodobne spôsobil pohár spadnutý z konferenčného stolíka len pred malou chvíľou.
Snažím sa na to nemyslieť, ale spomienky sa náhle vracajú. Sú skutočne desivé a plné škaredých detailov, prskancov, plieskancov, treskotu a trieštenia. Rynčanie skla sa ozvenami neustále vracia späť. Kedy to už prestane!?! Čo musím urobiť? Nesmiem na to myslieť. Pokúšam sa rozptýliť myšlienky a tak sa zameriavam na zvyšky čipsov v plastovom sáčku položených na konferenčnom stolíku. Čipsy sú vzdialené práve tak, aby som ich mal na dosah ruky. Po nedávnom namáhavom pokuse sa zdvihnúť je ale aj tento jednoduchý pohyb na dočiahnutie sáčku veľmi náročný. Pomaly zdvíham ruku a načahujem sa za sáčkom. Unavuje ma to. Zatváram oči. Ruka pomaly klesá bez toho aby dosiahla na cieľ. Ešte naposledy zažmurkám, ruka padá na operadlo kresla, z operadla sa zošúchava, až zostáva voľne visieť z kresla. Vtedy som už ale načisto zaspal...